Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Keď ti zaželám dobrú noc, netuším, že je to naposledy. Keby som to vedela, naša rozlúčka by bola podstatne emotívnejšia. Namiesto toho len prehodím, že si asi pôjdem ľahnúť k Ivanovi. Ty neprotestuješ. S pohľadom upretým na obrazovku počítača ma necháš ísť a ja idem. Naposledy sa ti otočím chrbtom a vyjdem z miestnosti. Myslím si, že zajtra ráno sa opäť uvidíme. To sa však nestane. Už nikdy sa neuvidíme.

V jedno obyčajné októbrové ráno nájde Carolina svojho muža mŕtveho v posteli a v jedinom okamihu sa celý jej svet obráti hore nohami. Odrazu zostane so svojím malým synom celkom sama a musí si zvyknúť na nový údel. Zároveň sa nostalgicky vracia do minulosti a prehodnocuje svoj doterajší život.

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s modernými vzťahmi a ich nemilosrdnými očakávaniami. Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky a žiaľu, desať rokov života, ktorý sa navzdory všetkým plánom rozhodol vydať úplne inou cestou.